ORDINARIÁT VIKARIÁT MINISTERSTVA VNÚTRA ZVJS v rámci projektu FARA.SK
Väzenský vikariát

MEDZINÁRODNÁ KOMISIA KATOLÍCKEJ VÄZENSKEJ PASTORÁCIE
(International Commission of Catholic Prison Pastoral Care-ICCPPC)

ICCPPC bola založená na medzinárodnom kongrese, ktorý zvolal do Ríma vo Svätom roku 1950 vtedajší štátny podsekretár Mons. G. Montini (neskorší pápež Pavol VI.). Účastníkmi kongresu boli predstavitelia väzenskej pastorácie z mnohých európskych krajín, USA a Argentíny. O 50 rokov neskôr bola už ICCPPC rozšírená po celom svete, dnes má 105 členských krajín a je rešpektovaná ako svetová verejná asociácia veriacich Katolíckej cirkvi s novým štatútom a s pôvodným záujmom o pastoráciu vo väzniciach. Po zakladacom kongrese nasledovali ďalšie: Fribourg (CH) — 1954, Freiburg in Breisgau (D) — 1955. Aby bola komisia právne ustanovená, jej výkonná rada sa rozhodla pre právnu formu asociácie podľa švajčiarskeho práva. Štatút bol schválený na ustanovujúcom kongrese v Londýne v roku 1974. Jej členmi boli hlavní väzenskí kapláni, respektíve delegáti väzenskej pastorácie, určení biskupskou konferenciou v prípade krajín, ktoré nemali hlavných väzenských kaplánov. Spočiatku býval kongres každé dva alebo tri roky. Prvým predsedom bol H. van den Bulcke z Belgicka. Počas ďalších rokov bolo meno dnešnej komisie niekoľkokrát zmenené, avšak názov „komisia" pôvodne zvolený, aby naznačoval neformálnu štruktúru exekutívy, bol zachovaný napriek občasným nedorozumeniam.

Ďalšie kongresy, miesto, rok a zvolený predseda:

Mníchov, 1977 - E. Schraven (NL), Lucern, 1980 - M. P. Mascarello (FR), Štrasburg, 1983 - Msgr. D. Atherton (UK), Madrid, 1985 - Msgr. C. Curioni (IT), Viedeň, 1985 - Msgr. C. Curioni (IT), Rím, 1990 - Msgr. C. Curioni (IT), Bovendonk (NL), 1993 - L. T. Kosatka (USA), Varšava 1996 - L. T. Kosatka (USA), Mexico City 1999 - Msgr. J. Branson (UK), Dublin, 2003 - Ch. Kuhn(/AT), Rím, 2007 - Ch. Kuhn (AT).

Členstvo — v roku 1990 komisia reprezentovala 39 (hlavne európskych) krajín; v roku 2000 vzrástol počet členských krajín na 105. V tom istom roku dostala štatút Zvláštneho pozorovateľa pri OSN a bola prijatá do Ekonomickej a Sociálnej rady v New Yorku, Viedni a v Ženeve.

Hlavnými témami kongresov boli:

Londýn (1974): Prvý štatút vyhlásil za hlavnú úlohu komisie: „Pomáhať väzenským kaplánom v ich práci a prispievať k reforme väzenského systému písomnými dokumentmi, kongresmi a reprezentáciou pri medzinárodných inštitúciách (OSN, Rada Európy atď.)."

Štrasburg (1983): Plenárne zhromaždenie kongresu vydalo deklaráciu požadujúcu od všetkých kresťanov „aby pokračovali v evanjeliovej tradícii a v stálej praxi cirkvi prejavenej v priebehu stáročí poukazovaním na problémy, ktoré sužujú väznených a ich príbuzných". Účastníci žiadali „alternatívne tresty a v prípadoch, keď je uväznenie nevyhnutné, potrebu usilovať sa o ľudskejšie pomery vo väzniciach a o väčšiu ochotu pri prijímaní do spoločnosti tých, ktorí si odpykali svoj trest".

Madrid (1985): Členovia kongresu žiadali krajiny, aby zredukovali väznenie mladistvých a zlepšili životné podmienky väznených; aby ich chránili pred mentálnym a fyzickým zneužívaním, aby zabránili preplneniu väzníc, aby zabezpečili primeranú prípravu väzenského personálu. Kongres tiež žiadal Cirkev, aby poskytla do väzníc dobre pripravených kaplánov a vyzval k spolupráci medzi kresťanskými spoločenstvami vo väzení i mimo neho, pri snahe zaistiť ľudské a dôstojné zaobchádzanie s väznenými.

Viedeň (1987): Kongres sa zamýšľal nad filozofiou „uväznenia ako trestu" a nad neľudskými dôsledkami pre väzňov a ich príbuzných tam, kde väzni nemajú možnosť začlenenia do spoločnosti. Kongres však tiež vyzval uväznených k trojitému zmiereniu: s Bohom, so spoločnosťou a so sebou samým. Na tomto kongrese bol tiež vypracovaný program väzenskej pastorácie.

Rím (1990): Účastníci vyzvali Cirkev, aby prijala jasný postoj k trestu smrti, pričom zdôraznili neľudskosť tohto trestu a vyhlásili, že v skutočne demokratickej rozvinutej spoločnosti je trest smrti neprípustný. Vyzval biskupské konferencie, aby podporovali pastoráciu vo väzniciach a povzbudzovali k nej na miestnej i národnej úrovni, aby sa udržiaval pastoračný kontakt s uväznenými a ich rodinami, ako i s rodinami obetí. Účastníci kongresu vyzvali občiansku spoločnosť k spoločenskej a ekonomickej reforme, pretože nespravodlivosť v spoločnosti je nepochybne dôležitým faktorom pri zločinoch. Vlády boli vyzvané, aby urobili dôkladnú reformu trestných zákonov.

Bovendonk(NL, 1993): Diskutovalo sa o nasledujúcich dokumentoch: Princípy ochrany všetkých, ktorí sa nachádzajú vo väzbe alebo výkone trestu; Deklarácia základných princípov spravodlivosti týkajúcich sa obetí zločinov a zneužitia právomoci; Ochrana práv odsúdených na smrť; Kódex správania sa personálu. Predovšetkým sa však venovala pozornosť dokumentu Minimálne štandardné pravidlá pre zaobchádzanie s väznenými osobami. Kongres pripomenul sústavné porušovanie ľudských práv uväznených v mnohých krajinách sveta, prejavil svoj hlboký nesúhlas s neľudskými podmienkami v mnohých väzniciach a s dĺžkou času stráveného vo väzbe mnohými väzňami — v niektorých krajinách je to päť až desať rokov. Ostro bol odmietnutý aj trest smrti ako nezlučiteľný s ľudskými právami.

Varšava (1996): Kongres odsúdil nedostatočné rešpektovanie medzinárodného štandardu pre zaobchádzanie s väzňami a tiež väzenský systém, ktorý namiesto toho, aby bol spravodlivý, v mnohých krajinách zdegeneroval do systému nespravodlivosti. Odsúdil aj mnohé prípady mučenia a surovostí páchaných na väzňoch. Kongres vyzval príslušné autority, aby plne prijali Minimálne štandardné pravidlá OSN pre zaobchádzanie s väznenými osobami a rešpektovali ľudské práva uväznených. Biskupské konferencie a rehoľné spoločnosti boli vyzvané, aby pokračovali vo svojom úsilí v tejto oblasti; ďalej konštatoval, že zvláštne postavenie laikov vo väzenskej pastorácii bolo uznané a rešpektované. Kongres privítal vyhlásenie Svätej stolice, že trest smrti už „de facto" nie je v tejto dobe prijateľný. Je potrebné podporovať všetky snahy smerujúce k úplnému zrušeniu trestu smrti.

Mexico City (l999): Členovia diskutovali o reálnej výzve násilia a zločinnosti; väzenie je často „štruktúrou zla"; mnohé väznice sú preplnené, pričom sa nedal žiadny priestor na vytvorenie alternatívnych spôsobov zadosťučinenia spravodlivosti. Členovia kongresu volali po spravodlivom začlenení prepustených z väzníc do spoločenstva a tiež po rôznych formách zmierenia medzi obeťami a páchateľmi. Na kongrese bola vyjadrená aj solidarita s väzenským personálom, ktorý vykonáva svoje povinnosti odhodlane a opäť bol silne odmietnutý trest smrti. Vyzval, aby bolo vyvinuté potrebné úsilie na jeho odstránenie, pretože je to barbarský spôsob zachádzania s ľuďmi. Kongres si pripomenul záruku OSN nad nezávislosťou súdnictva. Členovia pozvali všetkých ľudí k vypracovaniu lepšieho chápania zločinnosti a vyzvali spoločnosť, aby zamietla široko rozšírenú predstavu väzňa ako obetného baránka.

Dublin (2003): Témou kongresu bolo „Väzenie tretieho tisícročia — výzva pre Cirkev, štát a spoločnosť". Diskutovalo sa hlavne o chudobe vo svete, nerovnosti medzi národmi a terorizme. Zdôraznila sa skutočnosť, že väzenia obvykle odzrkadľujú nespravodlivosť a násilie v spoločnosti, pretože ľudia z chudobných pomerov sú vo väzeniach vždy nadmieru prítomní. Pre kresťanov sú uväznení, podobne ako všetci zranení ľudia, objektom poslania Cirkvi. Našu službu vykonávame v mene Krista, ktorý prišiel zachrániť chudobných, hladných a stratených. Väzenie je vždy nevyhnutnou alternatívou pre ľudí, ktorých násilné správanie sa ohrozuje ostatných. Nech by však šlo o akýkoľvek zločin, naša viera odmieta redukciu osoby iba na jej zločin. Odsúdenie na doživotný trest sa môže stať rozsudkom smrti, ak chýba viera, nádej a láska. Odpustenie, hoci je niekedy ľudsky nemožné, vždy zostáva darom Božieho oživujúceho Ducha.

Rím(2007): Témou kongresu bolo: „Objaviť Kristovu tvár v každom uväznenom", bol pripomínaný aj text z Listu Hebrejom: „Pamätajte na väzňov, akoby ste s nimi boli uväznení." (13, 3) Kongres opäť zdôraznil dôležitosť rešpektovania ľudskej dôstojnosti odsúdených; poukázal na skutočnosť, že v mnohých krajinách sú väznice preplnené a väzni sú v nich vystavení násiliu zo strany personálu a spoluväzňov. Človek je stvorený na Boží obraz a nech už bol odsúdený za čokoľvek, tento obraz si stále uchováva. Pripomenul aj to, že v mnohých krajinách sa nerešpektuje náboženská sloboda a Cirkvi sa bráni pôsobiť vo väzniciach. V záverečnej deklarácii bola opäť výzva za odstránenie mučenia a zrušenie trestu smrti na celom svete. Pozornosť sa venovala i zraniteľných skupinám vo väzniciach, akými sú mladiství, duševne chorí, cudzinci, homosexuáli a starí. Kongres pripomenul slová pápeža Jána Pavla II: „Svet nepotrebuje múry, ale mosty" a vyslovil sa proti diskriminačným zákonom v oblasti väzenstva a migrácie. Taktiež vyzval zodpovedné autority sveta, aby sa snažili vytvoriť spravodlivý systém, ktorý zdôrazní páchateľom ich zodpovednosť za činy, ktoré spáchali, ďalej pamätá aj na obete zločinov — tie sú totiž obvykle úplne prehliadané a snažili sa zapojiť spoločnosť do uzdravujúceho procesu, ktorý umožní obetiam i páchateľom začleniť sa do spoločnosti. Kongres ocenil prácu väzenských kaplánov a ich laických pomocníkov, ktorí napriek mnohým obmedzeniam a problémom usilujú o spravodlivosť, rešpektovanie práv a vnášajú do väzníc zmierenie, milosrdenstvo a nádej, čím zviditeľňujú Božiu lásku.

Pripravil: ThLic. Peter Vojtech Rakovský,OP


↑